Na fotografiách je zaznamenaný odev, ktorý ženy nosili v teplom období „f sret ťizňi“ – od pondelka do soboty, napríklad keď išli do obchodu, na pole, pri hrabaní sena a podobne. Majiteľka a nositeľka odevu Emília Lihanová, narodená v roku 1945, ho nosievala približne do roku 2010.
Odev tvorí: „kratke opľecko“ – košeľa s krátkymi rukávmi, trojrohá šatka, vrchná sukňa, „spodňica“ – spodná sukňa, „preberani obruśťok dolu krajom“ – zástera a „kapka“ – čepiec. Košeľa ušitá z tenkého domáceho plátna je pod hrdlom uviazaná tkanicou. Krátke rukávy sú v dolnej časti stiahnuté a ukončené volánikom. Šatka zhotovená z priehľadnej polyesterovej látky ozdobená naskladaným madeirovým pásom je uviazaná okolo hrdla, prekrížená na hrudníku a upevnená v páse. Spodná sukňa zhotovená z plátna siaha niže kolien. Vrchná „ňebova“ – modrá sukňa je ušitá z polyesterovej látky. Naskladaná zástera zdobená vytkávaním je olemovaná pásom madeiry. Uväzuje sa vzadu na mašľu. Žena má vlasy rozdelené na „puťec“ – na dve polovice. Obidve časti má skrútené a nad tylom vytvarované do „kiciek“ – ležatej osmičky. Čepiec trojuholníkového tvaru je vyšívaný tmavšími vzormi.
V 1. polovici 20. storočia nosili približne 50-ročné ženy čepiec s „oťatima zubami na sekerku“ (výšivka na pravej a ľavej strane paličkovanej čipky). Ešte staršie ženy nosili čepce s polovičnými zubami a najstaršie s tenkým čiernym pásikom, prípadne bez pásika. Približne od 60. rokov 20. storočia sa tieto pravidlá pri nosení čepcov prestali dodržiavať. V teplom období ženy zvyčajne nenosia šatky na hlavách s výnimkou návštevy kostola.
Žena má na nohách obuté priemyselné kožené čižmy. Doplnkom odevu sú „patricki“ – modré koráliky uviazané okolo krku.