Na fotografiách je zaznamenaný odev, ktorý ženy nosili v teplom období „f sret ťizňi“ – od pondelka do soboty, napríklad keď išli do obchodu, na pole, pri hrabaní sena a podobne. Majiteľka a nositeľka odevu Emília Lihanová, narodená v roku 1945, ho nosievala približne do roku 2010.
Odev tvorí: „kratke opľecko“ – košeľa s krátkymi rukávmi, trojrohá šatka, vrchná sukňa, „spodňica“ – spodná sukňa, „preberani obruśťok dolu krajom“ – zástera a „kapka“ – čepiec. Košeľa ušitá z tenkého domáceho plátna je pod hrdlom uviazaná tkanicou. Krátke rukávy sú v dolnej časti stiahnuté a ukončené volánikom. Šatka zhotovená z priehľadnej polyesterovej látky ozdobená naskladaným madeirovým pásom je uviazaná okolo hrdla, prekrížená na hrudníku a upevnená v páse. Spodná sukňa zhotovená z plátna siaha niže kolien. Vrchná „ňebova“ – modrá sukňa je ušitá z polyesterovej látky. Naskladaná zástera zdobená vytkávaním je olemovaná pásom madeiry. Uväzuje sa vzadu na mašľu. Žena má vlasy rozdelené na „puťec“ – na dve polovice. Obidve časti má skrútené a nad tylom vytvarované do „kiciek“ – ležatej osmičky. Čepiec trojuholníkového tvaru je vyšívaný tmavšími vzormi.
V 1. polovici 20. storočia nosili približne 50-ročné ženy čepiec s „oťatima zubami na sekerku“ (výšivka na pravej a ľavej strane paličkovanej čipky). Ešte staršie ženy nosili čepce s polovičnými zubami a najstaršie s tenkým čiernym pásikom, prípadne bez pásika. Približne od 60. rokov 20. storočia sa tieto pravidlá pri nosení čepcov prestali dodržiavať. V teplom období ženy zvyčajne nenosia šatky na hlavách s výnimkou návštevy kostola.
Žena má na nohách obuté priemyselné kožené čižmy. Doplnkom odevu sú „patricki“ – modré koráliky uviazané okolo krku.

Na fotografiách je zaznamenaný odev, ktorý ženy nosili v teplom období „f sret ťizňi“ – od pondelka do soboty, napríklad keď išli do obchodu, na pole, pri hrabaní sena a podobne. Majiteľka a nositeľka odevu Emília Lihanová, narodená v roku 1945, ho nosievala približne do roku 2010.
Odev tvorí: „kratke opľecko“ – košeľa s krátkymi rukávmi, trojrohá šatka, vrchná sukňa, „spodňica“ – spodná sukňa, „preberani obruśťok dolu krajom“ – zástera a „kapka“ – čepiec. Košeľa ušitá z tenkého domáceho plátna je pod hrdlom uviazaná tkanicou. Krátke rukávy sú v dolnej časti stiahnuté a ukončené volánikom. Šatka zhotovená z priehľadnej polyesterovej látky ozdobená naskladaným madeirovým pásom je uviazaná okolo hrdla, prekrížená na hrudníku a upevnená v páse. Spodná sukňa zhotovená z plátna siaha niže kolien. Vrchná „ňebova“ – modrá sukňa je ušitá z polyesterovej látky. Naskladaná zástera zdobená vytkávaním je olemovaná pásom madeiry. Uväzuje sa vzadu na mašľu. Žena má vlasy rozdelené na „puťec“ – na dve polovice. Obidve časti má skrútené a nad tylom vytvarované do „kiciek“ – ležatej osmičky. Čepiec trojuholníkového tvaru je vyšívaný tmavšími vzormi.
V 1. polovici 20. storočia nosili približne 50-ročné ženy čepiec s „oťatima zubami na sekerku“ (výšivka na pravej a ľavej strane paličkovanej čipky). Ešte staršie ženy nosili čepce s polovičnými zubami a najstaršie s tenkým čiernym pásikom, prípadne bez pásika. Približne od 60. rokov 20. storočia sa tieto pravidlá pri nosení čepcov prestali dodržiavať. V teplom období ženy zvyčajne nenosia šatky na hlavách s výnimkou návštevy kostola.
Žena má na nohách obuté priemyselné kožené čižmy. Doplnkom odevu sú „patricki“ – modré koráliky uviazané okolo krku.

Na fotografiách je zaznamenaný odev, ktorý ženy nosili v teplom období „f sret ťizňi“ – od pondelka do soboty, napríklad keď išli do obchodu, na pole, pri hrabaní sena a podobne. Majiteľka a nositeľka odevu Emília Lihanová, narodená v roku 1945, ho nosievala približne do roku 2010.
Odev tvorí: „kratke opľecko“ – košeľa s krátkymi rukávmi, trojrohá šatka, vrchná sukňa, „spodňica“ – spodná sukňa, „preberani obruśťok dolu krajom“ – zástera a „kapka“ – čepiec. Košeľa ušitá z tenkého domáceho plátna je pod hrdlom uviazaná tkanicou. Krátke rukávy sú v dolnej časti stiahnuté a ukončené volánikom. Šatka zhotovená z priehľadnej polyesterovej látky ozdobená naskladaným madeirovým pásom je uviazaná okolo hrdla, prekrížená na hrudníku a upevnená v páse. Spodná sukňa zhotovená z plátna siaha niže kolien. Vrchná „ňebova“ – modrá sukňa je ušitá z polyesterovej látky. Naskladaná zástera zdobená vytkávaním je olemovaná pásom madeiry. Uväzuje sa vzadu na mašľu. Žena má vlasy rozdelené na „puťec“ – na dve polovice. Obidve časti má skrútené a nad tylom vytvarované do „kiciek“ – ležatej osmičky. Čepiec trojuholníkového tvaru je vyšívaný tmavšími vzormi.
V 1. polovici 20. storočia nosili približne 50-ročné ženy čepiec s „oťatima zubami na sekerku“ (výšivka na pravej a ľavej strane paličkovanej čipky). Ešte staršie ženy nosili čepce s polovičnými zubami a najstaršie s tenkým čiernym pásikom, prípadne bez pásika. Približne od 60. rokov 20. storočia sa tieto pravidlá pri nosení čepcov prestali dodržiavať. V teplom období ženy zvyčajne nenosia šatky na hlavách s výnimkou návštevy kostola.
Žena má na nohách obuté priemyselné kožené čižmy. Doplnkom odevu sú „patricki“ – modré koráliky uviazané okolo krku.

Na fotografiách je zaznamenaný ženský sviatočný odev, ktorý sa v obci Polomka nosil počas adventu a pôstu do kostola, pri návšteve mesta, lekára alebo pri iných významnejších príležitostiach. Majiteľka a nositeľka odevu Anna Pohančaníková, narodená v roku 1940, ho nosievala do 90. rokov 20. storočia.
Odev tvorí: „kabat“ – priliehavý kabátik, trojrohá šatka, vrchná sukňa, „spodňica“ – spodná sukňa, „preberani obruśťok“ – zástera, „kapka“ – čepiec a šatka na hlavu. Kabátik je ušitý zo zamatu a podšitý „dekovinou“ – hrubšou látkou. Čierna šatka trojuholníkového tvaru s „francľami“ – so strapcami je uviazaná okolo hrdla, prekrížená na hrudníku a upevnená v páse. Spodná sukňa zhotovená z plátna siaha niže kolien. Vrchná sukňa ušitá z tesilu je nadrobno „pľesirovana“ – plisovaná strojom. Zástera zdobená vytkávaním a olemovaná pásom madeiry je taktiež naskladaná. Uväzuje sa vzadu na mašľu. Žena má vlasy rozdelené na „puťec“ – na dve polovice. Obidve časti má skrútené a nad tylom vytvarované do „kiciek“ – ležatej osmičky. Čepiec trojuholníkového tvaru je vyšívaný tmavšími vzormi.
V 1. polovici 20. storočia nosili približne 50-ročné ženy čepiec s „oťatima zubami na sekerku“ (výšivka na pravej a ľavej strane paličkovanej čipky). Ešte staršie ženy nosili čepce s polovičnými zubami a najstaršie s tenkým čiernym pásikom, prípadne bez pásika. Približne od 60. rokov 20. storočia sa tieto pravidlá pri nosení čepcov prestali dodržiavať.
Na čepci je uviazaná čierna šatka. Žena má na nohách obuté „zimusnie“ – zateplené kožené čižmy. Doplnkom odevu je „zamaťik“ – ozdobná šnúrka uviazaná okolo krku a „pantľicka“ – keprová stuha s medailónikmi svätých. Visela na hrudi a nosila sa len do kostola. Odevnými doplnkami sú aj „snurki dolu riťou“ – ozdobné tkanice. „Śavolki“ – vlnené stuhy sa priväzovali na „zamaťik“ a siahali takmer po okraj sukne. Čepiec sa na tyle uväzuje bielou keprovou stuhou s vyšívaným ukončením, ktorá je rovnako dlhá ako „śavolki“. Od 80. rokov 20. storočia sa táto stuha z praktických dôvodov začala nosiť pod kabátom.

Na fotografiách je zaznamenaný ženský sviatočný odev, ktorý sa v obci Polomka nosil počas adventu a pôstu do kostola, pri návšteve mesta, lekára alebo pri iných významnejších príležitostiach. Majiteľka a nositeľka odevu Anna Pohančaníková, narodená v roku 1940, ho nosievala do 90. rokov 20. storočia.
Odev tvorí: „kabat“ – priliehavý kabátik, trojrohá šatka, vrchná sukňa, „spodňica“ – spodná sukňa, „preberani obruśťok“ – zástera, „kapka“ – čepiec a šatka na hlavu. Kabátik je ušitý zo zamatu a podšitý „dekovinou“ – hrubšou látkou. Čierna šatka trojuholníkového tvaru s „francľami“ – so strapcami je uviazaná okolo hrdla, prekrížená na hrudníku a upevnená v páse. Spodná sukňa zhotovená z plátna siaha niže kolien. Vrchná sukňa ušitá z tesilu je nadrobno „pľesirovana“ – plisovaná strojom. Zástera zdobená vytkávaním a olemovaná pásom madeiry je taktiež naskladaná. Uväzuje sa vzadu na mašľu. Žena má vlasy rozdelené na „puťec“ – na dve polovice. Obidve časti má skrútené a nad tylom vytvarované do „kiciek“ – ležatej osmičky. Čepiec trojuholníkového tvaru je vyšívaný tmavšími vzormi.
V 1. polovici 20. storočia nosili približne 50-ročné ženy čepiec s „oťatima zubami na sekerku“ (výšivka na pravej a ľavej strane paličkovanej čipky). Ešte staršie ženy nosili čepce s polovičnými zubami a najstaršie s tenkým čiernym pásikom, prípadne bez pásika. Približne od 60. rokov 20. storočia sa tieto pravidlá pri nosení čepcov prestali dodržiavať.
Na čepci je uviazaná čierna šatka. Žena má na nohách obuté „zimusnie“ – zateplené kožené čižmy. Doplnkom odevu je „zamaťik“ – ozdobná šnúrka uviazaná okolo krku a „pantľicka“ – keprová stuha s medailónikmi svätých. Visela na hrudi a nosila sa len do kostola. Odevnými doplnkami sú aj „snurki dolu riťou“ – ozdobné tkanice. „Śavolki“ – vlnené stuhy sa priväzovali na „zamaťik“ a siahali takmer po okraj sukne. Čepiec sa na tyle uväzuje bielou keprovou stuhou s vyšívaným ukončením, ktorá je rovnako dlhá ako „śavolki“. Od 80. rokov 20. storočia sa táto stuha z praktických dôvodov začala nosiť pod kabátom.