Na fotografiách je zaznamenaný sviatočný odev, ktorý ženy nosili v nedeľu do kostola. Majiteľka a nositeľka odevu Emília Lihanová, narodená v roku 1945, ho nosievala do 90. rokov 20. storočia.
Odev tvorí: „opľecko“ – košeľa, trojrohá šatka, vrchná sukňa, „spodňica“ – spodná sukňa, „bruśľak“ – živôtik, „obruśťok“ – zástera, „kapka“ – čepiec a šatka na hlavu.
Košeľa ušitá z tenkého domáceho plátna je pod hrdlom uviazaná tkanicou. Dlhé rukávy sú v dolnej časti nariasené a zakončené „obaľcokom“ – manžetou, ktorá je zdobená výšivkou. Kašmírová šatka trojuholníkového tvaru s „francľami“ – so strapcami je prehodená okolo krku, prekrížená na hrudníku a upevnená v páse. Spodná sukňa je zhotovená z plátna a siaha niže kolien. Vrchná „ňebova“ – modrá sukňa ušitá z tesilu je nadrobno „pľesirovana“ – plisovaná strojom. Zástera zdobená výšivkou a olemovaná pásom madeiry je taktiež naskladaná. Uväzuje sa vzadu na mašľu. Živôtik je ušitý z vytkávanej látky. Je ozdobený čiernou šnúrkou, okolo krku sa nachádzajú „zupcoki“ – zúbky a spodok je lemovaný naskladanou vyšívanou stuhou.
Žena má vlasy rozdelené na „puťec“ – na dve polovice. Obidve časti má skrútené a nad tylom vytvarované do „kiciek“ – ležatej osmičky. Čepiec trojuholníkového tvaru je vyšívaný tmavšími vzormi.
V 1. polovici 20. storočia nosili približne 50-ročné ženy čepiec s „oťatima zubami na sekerku“ (výšivka na pravej a ľavej strane paličkovanej čipky). Ešte staršie ženy nosili čepce s polovičnými zubami a najstaršie s tenkým pásikom, prípadne bez pásika. Dnes sa tieto pravidlá pri nosení čepcov nedodržiavajú.
Na čepci je uviazaná biela vlnená šatka.
Žena má na nohách obuté „remenie“ – kožené čižmy. Doplnkom odevu je „pantľicka“ – keprová stuha s medailónikmi svätých. Visela na hrudi a nosila sa len do kostola. Odevnými doplnkami sú aj „snurki dolu riťou“ – ozdobné tkanice. „Śavolki“ – vlnené tkanice sa priväzovali na „zamaťik“ – ozdobnú šnúrku okolo krku a siahali takmer po okraj sukne. Čepiec sa na tyle uväzuje bielou keprovou stuhou s vyšívaným ukončením, ktorá je rovnako dlhá ako „śavolki“. Od 60. rokov 20. storočia sa táto stuha z praktických dôvodov začala nosiť pod živôtikom.