| Anotácia | Mikuláš Oláh (1493 – 1568) je výraznou postavou pomoháčskeho obdobia uhorských dejín. Jeho kariéra začala na jagelovskom budínskom dvore, pokračovala v službách kráľovnej Márie Uhorskej počas jej regenstva v Nizozemsku a vyvrcholila u Ferdinanda I., vďaka ktorému sa stáva ostrihomským arcibiskupom a kráľovským miestodržiteľom. Z hu¬manistu, úradníka, diplomata sa stal angažovaným prelátom, ktorý si za hlavný cieľ svojej činnosti vytýčil konsolidáciu katolíckej cirkvi v Uhorsku rozvrátenej následkami pomoháčskej osmanskej okupácie časti krajiny a najmä reformačným hnutím. Jeho úsilie postaviť hrádzu šíriacej sa reformácii sa zvykne dávať do protikladu s jeho hu¬manistickými názormi, ktoré prezentoval najmä vo svojich listoch z obdobia pôsobenia v službách kráľovnej Márie. Po¬čas svojho deväťročného nizozemského pobytu získal Oláh mimoriadny priestor na rozvíjanie humanistických štúdií. Pomohli mu aj nové kontakty, ktoré nadviazal s osobnosťami nizozemského humanizmu. Využil predovšetkým blízkosť Collegia trium linguarum v Leuvene a možnosť ko¬munikovať s tamojšími profesormi – F. Craneveltom, Conradom Gocleniom, Pet¬rom Nanniom a Rutgerom Resciom. Aj listy, ktoré si s nimi vymieňal, svedčia o charakteristickej humanistickej činnosti: čítanie, posudzovanie a komentovanie vlastných prác aj diel antických autorov, štúdium jazykov, najmä gréčtiny, či obda¬rovávanie sa knihami. V Nizozemsku vznikli aj dve Oláhove historické práce Hungaria (1536) a Atila (1537). Najdôležitej¬šou časťou jeho literárnej pozostalosti, ktorá naplno podčiarkuje Oláhov univerza¬listický humanistický charakter, je kniha listov (Epistolae familiares N. Olahi ad ami¬cos), v ktorej je zhromaždených vyše šesť stoviek listov, ktoré si vymieňal (pri viac ako dvoch tretinách z nich je autorom Oláh, pri zvyšku je adresátom) s rôznymi reprezentantmi cirkevnej a svetskej hierarchie, politickými činiteľmi, zástupcami humanistickej a vedeckej obce počas jeho pobytu v Nizozemsku. Medzi Oláhovými adresátmi nachádzame pápeža Klementa VII., cisára Ka¬rola V., kráľa Ferdinanda I., prelátov, magnátov, radových kňazov a rehoľníkov, humanistických učencov a ďalšie osoby. Z jeho listov sa zrkadlí tvár humanistu s mimoriadne širo¬kým záberom, ktorý sa okrem politických záležitostí z okolia kráľovnej dokáže za¬oberať aj tými najvšednejšími vecami, materiálnymi starosťami, ale aj tými najšpe-cifickejšími filologickými otázkami. Je zaujímavé, že aj keď po bitke pri Moháči ostal Oláh verne slúžiť habsburskej strane, po celý čas udržiaval priateľskú koreš¬pondenciu so svojimi priateľmi z mladosti, ktorí podporovali opačnú stranu – spo¬lužiakom z varadínskej školy Imrichom Kálnaim či hlavným diplomatom Jána Zá¬poľského Štefanom Brodaričom. Veľkú výpovednú hodnotu o miere Oláhovej ak¬ceptácie v elitných humanistických kruhoch majú tri desiatky listov, ktoré si v ro¬koch 1530 – 1534 vymenil s Erazmom Rotterdamským. Pri čítaní Oláhových listov sa pred nami sprítomňuje postava stredoeurópskeho humanistu zo 16. sto¬ročia, ktorého životné postoje a názory formovali dva veľké zážitky – erazmovské bonae litterae, t. j. antická vzdelanosť a osmanská okupácia Uhorska, ktorú pova¬žoval za prehru celého kresťanského sveta a imanentnú pretrvávajúcu hrozbu pre celú Eu¬rópu. Zároveň sa nám odhaľujú jemné nuansy dobovej diplomacie, do po¬predia vystupuje drobnokresba dvorského života s neutíchajúcimi ambíciami jed¬notliv¬cov, ktoré prepája síce kostrbatá, ale v konečnom dôsledku veľmi úspešná kariéra Mikuláša Oláha. Predkladaný výber dokumentov viažucich sa k Oláhovej osobe ponúka čita-teľovi možnosť nahliadnuť za oponu histórie a poodhaliť detaily z jeho života, uvi¬dieť jeho očami udalosti, ktoré ho ovplyvňovali a spoznať ľudí, ktorí ho posúvali a formovali. Na úvod sme zaradili Oláhovu autobiografickú Krátku kroniku o svoje dobe. Tento rozsahom neveľký text historiografického charakteru obsahuje kroni¬kárske záznamy o udalostiach v dejinách Uhorska z rokov 1464 – 1558, ktoré pre¬pojil s vlastným životopisom. Do výberu korešpondencie sme zaradili tridsiatku listov, ktoré Oláh sám na¬písal, a doplnili sme ich štvoricou listov adresovaných jemu. Do výberu týchto do¬kumentov sme zaradili aj dve Oláhove reči určené pre augsburský snem v roku 1530. Texty sú radené chronologicky a spadajú do obdobia rokov 1520 – 1555. Ad¬resátmi je dvadsaťpäť rôznych osôb, ktoré reprezentatívne zastupujú Oláhových hlavných, resp. dôležitých korešpondenčných partnerov osobného aj oficiálneho charakteru. Nájdeme medzi nimi už spomínaného pápeža Klementa VII. aj panov¬níka Ferdinanda I., zahraničných humanistov Brassicana, Giovia, Ursina Velia, Amerotia, Craneveldia, biskupov Ladislava Macedónskeho, Brodariča, Pavla z Vardy, Szalaházyho, Gerendiho, stoličnobelehradských prepoštov Michala a Vavrinca Kretschmera, uhorských humanistov a osobných priateľov Jána Hen¬ckela, Imricha Kálnaiho, Tomáša Nádašdyho či Františka Révaia, alebo jednotliv¬cov, ktorých potreboval pre vybavenie svojich záležitostí, ako to bolo v prípade Mareka a Sebastiána Pemfflingerovcov či Ľudovíta Pekryho. V dvoch prípadoch adresáti nie sú bližšie identifikovateľní, čo bolo bez pochýb Oláhovým zámerom. Autormi štyroch listov napísaných Oláhovi sú jeho otec Štefan, Alexej Thurzo, Ján Henckel a humanisti Vrančič a Zay pôsobiaci v čase napísania listu ako Ferdinandovi vyslanci pri Porte. Originálne verzie listov z Oláhovej korešpondencie sme do nášho výberu prevzali z jej moderného textovo-kritického vydania, ktoré vychádza v edícii pra¬covníčky Literárnovedného ústavu Maďarskej akadémie vied Emőke Rity Szi¬lágyi. Pri našej bilingválnej edícii sme však prihliadali aj k pôvodnej Ipolyiho edícii Olá¬hovho epistolára z roku 1875. Zdrojom listov z neskoršieho obdobia boli ďalšie vybrané edície prameňov. Ich kompletný prehľad ponúkame v zozname dokumen¬tov. Pri preklade sme sa usilovali zachovať duch Oláhových listov a jeho elegantnej humanistickej latinčiny, a zároveň ho pretlmočiť do moderného jazyka, čo zna¬mená, že sme sa nedržali latinskej väzby a slovosledu, ale v maximálnej možnej miere sa prispôsobili zásadám slovenskej syntaxe. Táto publikácia vychádza s podporou Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky ako vý¬stup z riešenia výskumného projektu Renesančné vplyvy na novovekú spoločnosť vo vzťahu k Slovensku, ktorý pôvodne pripravila, viedla a koordinovala bývalá ve-decká pracov¬níčka Historického ústavu SAV v Bratislave dr. Eva Frimmová, za čo jej patrí naša úprimná vďaka.
|
|---|
